philosophos

Po Európe mátoží strašidlo… Vopred odsúdené na smrť.  

Začínam slovami klasika, ktorý toho povedal k revolúcií viac než dosť. Doba veľkých revolúcií v 19. A 20. storočí je síce za nami, avšak zdá sa, že ľudský duch sa búri prirodzene aj v dnešnej dobe. Mnohé veľké revolúcie a prevraty z minulosti sú dnes buď ospevované alebo zatracované. Nech je to už akokoľvek, v každom prípade priniesli nejaký zlom v dejinách. Francúzska revolúcia, socialistická revolúcia v 1917, revolúcia na Kube, ale tiež mnohé iné, menej známe revolúcie. Či už boli historické revolúcie červené alebo inak zafarbené, jedno majú spoločné. Prepojením sú im práve ľudia a idei, ktoré títo ľudia mali. Idei o lepšom svete, o väčšej sociálnej, ekonomickej, kultúrnej spravodlivosti. Idey o lepšom svete pre všetkých alebo aspoň pre väčšinu.   

Takmer všetky tieto výbuchy a zápasy za nový a lepší svet však boli skôr či neskôr potlačené a zničené. Zostávajú z nich však fragmenty, ktoré súčasná spoločnosť preberá rovnako, ako Popoluška preberala hrach. Vyhadzujeme to zlé, nepotrebné a prežité. Vyhadzujeme však aj to, čo je aktuálne a použiteľné, aj dnes. Z francúzskej revolúcie zostalo známe klišé “sloboda, rovnosť, bratstvo” slogan dnes tak otrepaný, omieľaný mnohými ľuďmi a politikmi a pritom tak nepochopený a v praxi ignorovaný. Čo zostalo pre dnešnú spoločnosť zo socialistickej revolúcie v Rusku ? Ak už uvedomelý súčasný kritik odmietne všetko čo táto revolúcia priniesla (boj proti vojne, technické napredovanie), stále zostávajú pozitívne idey, snahy dosiahnuť lepší svet, kde človek nebude vykorisťovaný iným človekom a bude sa môcť rozvíjať ako slobodný človek- ako človek.   

Povojnové obdobie prinieslo akýsi útlm revolučných nálad. Bojov mal každý dosť. Svet bol rozbúraný viac ako by bolo prípustné. Začalo sa budovať. Na troskách starého sveta sa vybudovala takmer dokonalá- vynovená- kópia starého sveta. Sveta mamonu, konzumu a pohodlia vo vlastnom vyšperkovanom dome, ktorý izoluje jednotlivca od toho zlého studeného sveta tam vonku. Izoluje ho od sveta, kde je chudoba, hlad, ľudia bez strechy nad hlavou, chátrajúce životné prostredie. Väčšina spoločnosti sa zabývala vo svojom bezpečnom domove a nejaká revolúcia alebo zmena súčasných pomerov zapadala prachom. Za istý výkrik z tmy možno považovať rok 1968 v takmer celosvetovom meradle. Avšak roztrieštenosť názorov, nejednotnosť v cieli, ktoré chcelo toto hnutie dosiahnuť spôsobilo, že tento výkrik bol hlasný avšak krátky, na to aby v skutočnosti niečo zmenil. Jeho niť sa však v jemných dozvukoch nesie dodnes napríklad v podobe boja proti vojne. Rovnako ako aj dozvuky iných revolúcií.  

Súčasná doba prináša vcelku turbulentné zmeny na svetovej šachovnici (alebo skôr človeče nehnevaj sa ?). Turbulentné sú aspoň vzhľadom na historický rámec od spomínaného povojnového obdobia. Veľká kríza v roku 2008, súčasná kríza na trhu s nehnuteľnosťami v Číne a hroziaca svetová kríza, čipová kríza, a v neposlednom rade Covid-19. Ak potencionálny kritik čaká že sa budem vyjadrovať k medicínskej téme tak sa mýli, nie som lekár ani vedec v danej sfére.   

Covid za tú relatívne krátku dobu vytvoril v celej spoločnosti zvláštne napätie, ktoré sme tu dlho nemali. Spoločnosť sa búri proti nariadeniam, čo je nie vždy úplne šťastné. Búri sa proti vládam, médiám- búri sa proti všetkému. Ľudská psychika prežíva nepochybne nápor. Salvy informácií, dezinformácií a iných správ pôsobí značne vyčerpávajúco a nie je prekvapivé, že v ľuďoch začínajú vrieť rôzne nálady. Ekonomika si žije svojim turbulentným životom, bez toho aby pozerala na životné podmienky ľudí. Mnoho ľudí bolo prepustených, mnoho ich prepustených ešte len bude. Práca sa hľadá ťažko, ak sa vôbec dá nájsť. Mnoho ľudí je na okraji existenčného útesu a mnohý sa z tohto útesu aj zrútili, niektorý dobrovoľne skočili, iný boli postrčený.   

Napätie a túžbu po zmene možno pozorovať v spoločnosti už dlhšie. Dnes som čítal správy a pozerám, že Rakúska armáda a polícia sa chce pridať k protestu proti vláde a opatreniam aj časť vojakov a policajtov.  Je nepochybne zaujímavé, že štátny zamestnanci idú protestovať proti svojim chlebodarcom. (Osobne odsudzujem, akékoľvek správanie, ktoré by mohlo ohroziť jednotlivcov na zdraví.) Je  v súčasnosti nevídané, že by sa niečo podobné udialo v našich “civilizovaných a vyspelých” pomeroch. Navyše v Rakúsku takej vyspelej demokratickej krajine- našom vzore.   

Pokladám však za pokrokové, že ľudia majú odvahu vyjadriť svoj názor. Toto konkrétne strašidlo a iné strašidlá, ktoré v súčasnosti mátožia vo svete sú podľa môjho názoru už teraz odsúdené na neúspech. (Odhliadnuc od toho že sa protestuje proti opatreniam, na zvládnutie pandémie.) Súčasné revolučné vystúpenia ľudí, sú podľa môjho názoru až priveľmi postavené na emóciách. Nie že by bola revolúcia niečo, čo emócie neobsahuje a nevyužíva. Avšak emócie musí sprevádzať aj istá teoretická báza, ktorá by ľudí zjednocovala v ich spoločnom cieli. Súčasné snahy sú snahami o presadenie záujmov jednotlivcov a takéto formy prevratov, nemajú potenciál zmeniť základ spoločnosti a tak skutočne nastoliť zmenu. O zmene sa dnes veľa hovorí, avšak málo kto vie odpovedať na otázku, čo si pod zmenou predstavuje. Ak vedľa seba postavíte 10 ľudí budete počuť veľmi veľa rozdielnych odpovedí. Jeden bude chcieť odstrániť Matoviča, druhý Sulíka, Tretí Fica s Blahom. Ďalší bude chcieť zrušenie nariadenia o nosení rúšok, iný bude vystupovať proti očkovaniu, ďalší bude bojovať proti iluminátom a mimozemským jašterom ktorý sú vraj medzi nami infiltrovaný.   

Ak chceme zmenu, mali by sme analyzovať spoločnosť, systém a skutočnosti okolo nás. Pokúsiť sa nájsť “koreň veci”. Odkiaľ problémy vychádzajú. Keď nájdeme skutočnú príčinu problémov, môžeme začať utvárať jednotnú skupinu, ktorá bude revolučne vystupovať proti súčasnému systému a bude bojovať za rovnaký záujem. Slovom, “v jednote je sila”. Súčasné výstrelky kvázi-revolucionárov, či už proti opatreniam, 5G signálu alebo proti ekologickej kríze sú len svojským výkrikom do tmy a ako také nič nevyriešia, žiadnu zmenu neprinesú. V konečnom dôsledku môžu ich neúspechy len degradovať budúce snahy potenciálne úspešnejších pokusov o skutočnú zmenu spoločenských pomerov.  Revolúcia alebo iná zmena spoločnosti, musí byť zásadná a zmeniť sa musí základňa- teda to odkiaľ problém vychádza. Aj z histórie je zjavné, že radikálne premeny spoločnosti sa udiali práve v obdobiach vojen alebo iných katastrofických situáciách (viď. VOSR 1917). Dávajme však pozor na to aby snahy o zmenu nedospeli k nástupu fašizmu, čo sa javí ako vcelku pravdepodobné, vzhľadom na súčasný antikomunistický nádych a roztrieštenie spoločnosti a segregáciu ľudí na rôzne skupiny. Je možné, že to nejaká veľmi charizmatická osoba zneužije a svoju vec dobojuje až do konca. Do tragického konca. K totalite. Aj toto by mohla byť jedna z motivácií, prečo sa organizovať, analyzovať problémy, ktoré sa vynárajú a hľadať riešenia, ktoré vedú k skutočnej zmene.